Milý čitateľ,

celodenný výlet do Luxoru začal skoro ráno. Normálni ľudia ešte spali, aj tí, čo do jednej v noci naplno využívali otvorený bar. Jasné, treba sa zabaviť. Ja som sa bavila balením a snahou zaspať. Ráno bolo ešte čerstvo, rozumej, teplota na dlhé nohavice, ale cez deň stačili kraťasy a tričko. Dva litre vody, raňajkový balíček od hotela a mohla som vyraziť. Desať minút pred odchodom som už bola na recepcii a čakala na transfer. Nechodil. Už bolo takmer päť hodín ráno a autobus nikde. Ako pekne to začína, pomyslela som si, keď mi zavolala Nadia. Že či som zaspala. Vraj sa nehlásim. V rovnakom momente sa spoza rohu vyvalil mikrobus. Šofér mierne vystresovaný zahlásil, že stál dvadsať minút pred nesprávnym hotelom. Záhada vyriešená.

Ponuka, ktorá sa neodmieta

Odviezol ma na výpadovku smer Safaga, kde stál veľký autobus plný ľudí čakajúcich, ako inak, na mňa. Konečne sme vyrazili na takmer päťhodinovú cestu do Luxoru. Asi v polovici cesty sme zastavili na odpočívadle na krátku hygienickú, kávičkovú či cigaretkovú prestávku. Samozrejme, nechýbali obchodíky so suvenírmi. Kúpila som si kávu a snažila sa rozchodiť nohy a rozlepiť zaspaté oči.

Z jedného z obchodíkov sa vyvalil chlap a šinul si to ku mne. Nemať uši, smeje sa dookola. A že odkiaľ som, a či som sama na výlete a nech sa idem kuknúť k nemu do obchodu. Zásadná chyba. Za pätnásť minút som nakúpila vyšívanú tuniku (ale fakt peknú), tričká pre neterky (nie celkom som trafila veľkosť) a Hamada mi pomedzi to stihol vymenovať zoznam svojho majetku (dva obchody, farma a loď na Níle). To všetko za účelom vydaja. Môjho. Dokonale ma to prebralo z driemot. Smiala som sa. A pri otázke, či mám svoje vlastné oči, som sa vyslovene rehotala. Pomoc. Ešteže sme tam nezostali dlhšie, kto vie, ako by to dopadlo.

Organizácia výletov je výborná

Po takomto bleskovom dvorení mi cesta ubehla rýchlo a po spánku nebolo ani chýru. V Luxore sme nabrali nášho sprievodcu Mima, ktorý mal na starosti anglickú skupinu. Povedzme si viac o organizácii výletov, na ktorej vidieť dlhoročné skúsenosti so zahraničnými turistami. Pri kúpe sa predajca zaujíma a o to, v akom jazyku si klient želá výklad. Angličtina je absolútny základ, ale ani nemčina, francúzština, gréčtina, taliančina, čeština, ruština a ani rumunčina a poľština nie sú problém. Turistov z jednotlivých hotelov zvážajú malými mikrobusmi k autobusu, ktorý stojí pripravený na hlavnej ceste. Ľudia sedia tak, aby boli jednotlivé jazyky pokope a každý sprievodca sa celý čas stará o svoju skupinu. Ľahko sa tak môže stať, že v autobuse počuť naraz výklad v niekoľkých jazykoch, ale napodiv to vôbec neprekáža. Na ceste späť zasa postupne vystupujú turisti do pristavených mikrobusov, ktoré ich rozvezú do hotelov podľa oblastí. Hotel musí mať vždy prehľad, kde sa klient nachádza a s kým odchádza z hotela.

Chrám v Karnaku

Takže, pristúpil náš sprievodca Mimo, pán v stredných rokoch, ktorého práca baví. Bolo to vidieť na prvé počutie. Ešte kým sme prišli do chrámu v Karnaku, pripomenul nám všetky zaujímavé fakty o časoch faraónov, ich bohoch a obyvateľoch starovekého Egypta.

Chrám sa pôvodne rozprestieral na brehu Nílu, ale ten po stáročiach zmenil svoj tok. Je to obrovský chrámový komplex zasvätený bohovi slnka Amonovi. Každý z faraónov mu obetoval a postavil tu svoj stĺp ozdobený hieroglyfmi, ktoré sa dajú čítať v rôznych smeroch. Na niektorých je ešte vidieť pôvodnú farbu, čo je priam zázračné vzhľadom na to, že bol založený cca v roku 1950 pred n.l. Som zvedavá, čo zostane po nás. Mimo nám vysvetľoval, ukazoval, čítal kartuše s menami faraónov a my sme nasávali tú krásu dookola a kochali sa.

Samozrejme, že sme v chráme nevideli všetko. Na to by sme potrebovali mesiac. Ale Mimo nám stihol ponúknuť strieborné šperky, ako inak hand-made, a kartuše s našimi menami na šnúrke, ktoré sme si mohli objednať za 10 EUR. Dodanie priamo do autobusu. Tiež nám ponúkol výlet loďkou po Níle na Banánový ostrov, ktorý sme stíhali po ceste naspäť namiesto sedenia v autobuse. Raz darmo, sú to zdatní obchodníci. Veľmi sa mi to páčilo, ako dokážu pracovať s turistom, ktorého majú pred sebou. Lebo turista, ktorý nenakupuje, je nanič turista. Nič v zlom, práve naopak. Sú v tom skvelí. Bolo by fajn trochu si z ich stratégie vziať za svoje a nesnažiť sa turistu, ktorý príde na Slovensko, stiahnuť z kože nezmyselne vysokými cenami za ubytovanie, ale ponúknuť mu iné služby a produkty, ktoré si rád zaplatí. Klobúk dole.

Čas v Karnaku sa naplnil. Vybrali sme sa späť cez malý trh so suvenírmi, strategicky umiestnenému pred východom z areálu. Odchytil si ma chlapík s papyrusovými obrázkami. Znova sa opakoval scenár z rána, o peknom úsmeve a kráse. Ako darček som dostala dva papyrusové obrazy. Ako ďaleko či blízko má ryšavá žena k egyptskej bohyni 😀 (NESKROMNE).

zahrada stlpov v karnaku

Alabaster musí byť…

Po obede smerovali naše kroky a kolesá do hôr pozrieť Hatšepsutin zádušný chrám. Avšak, predtým sme si spravili odbočku do dielne, kde spracovávajú alabaster a robia z neho všelijaké výrobky. Vraj. Ale toľko výrobkov by robili veru poriadne dlho.

Vystúpili sme z autobusu a „cirkus pre turistov z Česka“ mohol začať. Dokonale synchronizovaní muži v tradičných dlhých tunikách sedeli pod prístreškom a každý mal v ruke nástroj. Jeden kladivko, ktorým alabaster nahrubo opracovával, druhý nebožiec, ktorým do alabastru dieru vŕtal, tretí mal jemný pilník a leštenku, ktorými povrch skoro hotovej vázičky hladil. Celému zboru velil mladík a dával pokyny jednotlivým remeselníkom, aby sa predviedli. Dokonalé divadlo. A vrcholom bolo zvolanie „jéééj“, keď vedúci alabastrovú vázičku pod žiarovkou presvietil. To sme jékali už všetci. No paráda. Boli fakt skvelí.

Skrátim to. Nakúpila som drobnosti, ktorých pôvodná cena sa vyšplhala na 300 eur. Skoro ma prehodilo, ešte že mi Ramzes ponúkol stoličku. Po niekoľkých kolách vyjednávania, kedy som pospomínala drahotu v našich obchodoch, koľko musím na toľko peňazí pracovať, výdavky, ktoré ma ešte čakajú, problémy so zdravím, studené počasie, a naznačila som protestný odchod z vyjednávania, sme sa dohodli na polovičnej cene. Ramzes chcel prihodiť aj jeden egyptský bozk, čo som razantne odmietla. Prihodil teda ešte alabastrového slona. Poviete si, pasca na turistov, ale ja som si to užila.

…a tiež Hatšepsutin zádušný chrám

Návšteve Hatšepsutinho chrámu už nič nestálo v ceste. Rozľahlá stavba s troma terasami, z časti vytesaná do horského brala, je veľkolepou pamiatkou tejto kráľovnej Egypta. Veru, Egypťania dávno vedeli, že žena na tróne nemusí byť pohroma, aj keď vždy to tak nebolo a kvôli najvyššiemu postaveniu v krajine sa diali vraždy, podrazy a svadby s priamymi príbuznými. Po tisícročiach skoro žiadna zmena, ľudia sú stále rovnakí iba kulisy sa menia. Z najvyššej terasy bolo vidieť až na chrám v Karnaku. Prezrite si sami tú veľkoleposť.

Chrám nás všetkých uchvátil. Väčšia časť autobusu pokračovala do Údolia kráľovien, ja a ešte jeden chalan z Nemecka, ktorý robí ohňostroje a laserové šou po celom svete, sme pokračovali do Údolia kráľov. Iná cena, iné pamiatky, ale Mimo všetko flexibilne vyriešil. Malý mikrobus nás odviezol hlbšie do pohoria a vláčik nás previezol priamo k hrobkám. Mali sme náramnú zábavu na tom, že Mimo mi podal vstupenku, ktorú som vzápätí podala staršiemu pánovi pri vchode, ktorý mi z nej odtrhol ústrižok. Takto sa zvyšuje zamestnanosť.

Slávne hrobky v Údolí kráľov

V cene lístka som mala tri hrobky, streľmajster si priplatil aj tú Tutanchamóna. Uspokojila som sa hrobkou Ramzesa I., v ktorej bol aj sarkofág, a Ramzesa IV., ktorý mal krásnu výzdobu na dlhej chodbe vedúcej do pohrebnej siene. Pri vchodoch oboch sedeli dvaja páni, jeden išiel s nami dole, aby si za to potom vypýtal bakšiš. Buď za to, že sa mohlo fotiť s veľkým foťákom, mobily sú zdarma, alebo za to, že mi urobil tri zlé fotky medzi štyrmi stenami hrobky vyzdobenými nádhernými maľbami. A keď sa k žiadosti o bakšiš pridal aj strážca, ktorý sedel celý čas hore, poslala som ho, okrem iného, za svojim kolegom, nech si rozdelia dolár, čo dostal. V tomto vedia byť trochu otravní.

Hrobky tu robili preto, aby ukryli hroby vzácnych vládcov, ale aj kvôli tomu, že to tu sa dalo ľahko kopať. Do hrobky Ramzesa I. vedie odhadom päťdesiat schodov. Hrobka Ramzesa IV. má dlhú, pozvoľna sa zvažujúcu chodbu, ktorá vedie do pohrebnej komory, v ktorej bol umiestnený sarkofág. Už nie je, lebo je v múzeu.

Po krátkej kávičkovej pauze sme sa vybrali za zvyškom zájazdu, aby sme si rýchlo urobili fotky dvojičiek sôch sediaceho Amenhotepa III., ktoré boli súčasťou chrámu, ktorý tu kedysi stál. Stále udivujú svojou majestátnosťou. Nálada v autobuse bola skvelá, zážitkov sme už teraz mali na rozdávanie. A to náš ešte čakala plavba po Níle s občerstvením, smer Banánový ostrov.

obrie sochy dvojicky

Plavba po Níle a ako rastie ďatelina

Plavba po Nile bol zážitok v každom ohľade. Pochutnali sme si na čerstvých jahodách, figách, banánoch a mandarinkách, zaručene v eko-bio kvalite. Na ostrove nám ukázali ako rastie mango, ďatelina, banány a figy. Mimo nám ukázal aj miestnu, trochu vychudnutú kobylku so žriebätkom. V kamennej kruhovej ohrade chovali dvoch krokodílov, ktorí si nás absolútne nevšímali. A mohli sme sa zasa nalodiť a nechať sa trochu schladiť riečnym vánkom. Dobre investovaných desať eur :).

Po vyčerpávajúcom programe sme sa vydali na spiatočnú cestu. Do hotela som sa dostala okolo desiatej večer unavená ako otrok, ale maximálne spokojná. Díky za tento skvelý deň.

A čo bolo ďalej, to vám rozpoviem nabudúce.